Odchádzala som s iným statusom a vrátila som sa tiež s iným statusom...

 Pred pár dňami som vám písala o tom, ako budem cestovať na Štedrý deň na SVK s medzi zástavkou na Morave. 

 

To som nemala predstavu ako to celé dopadne a že ja sa vrátim do Prahy s iným statusom. 

Cestu som mala dobrú, veď málo kto by cestoval 24.12 sme východ. Vyrazila som o pol 8 ráno a o 13:00 hod. sme boli všetci na SVK. 

Mamina alebo naši to mali všetko nachystasné, vyupratované. Užila som si pobyt, len ma mrzelo že som doma bola tak krátko. 

Najdôležitejšie veci v živote nie sú veci ... sú to emócie, pocity.
Tie najkrajšie dary sa nedajú kúpiť, nemajú na sebe žiadnu cenovku: láska, rodina, priateľstvo, vernosť, štedrosť.
Ak máte toto, môžete sa cítiť ako najšťastnejší ľudia na svete, pretože tieto veci budú vždy s vami.
Je to to, čo vás skutočne robí šťastnými.

Večera každému chutila, žiadna kosť nezabehla (ani nemala z čoho bolo filé a rezeň). Žlčníkový záchvat na šťastie tiež nebol. 

Po večeri sme sa odobrali k stromčeku, aby sme sa pozreli čo nám nadelil Ježiško. Povedala by som, že asi najviac poslúchal ocino, čo som pozorovala v počte darčekov. 

Myslím, že každy bol spokojný s darčekmi, dostali sme čo sme chceli a ešte aj niečo na viac. 

Neviem ako u vás prebiehajú vianoce (kľudne sa o to somnou možte podeliť), ale my si nejak nepotrpíme nato aby sme sedeli pri stole nejak v gala. 

Samozrejme, sedíme u stola v čistom, nie že by sme boli v špinavých alebo roztrhaných veciach. 

A ako sme dorozbalovali veci, bavili sa o nich. Všimla som si, že priateľ bol "divný". On vlastne už bol divný pár dní pred štedrým dňom. 

To že sa ma opýta, že či ho milujem som brala normálne. Ale začal sa ma pýtať trochu iným štýlom. Chcel vedieť velkosť prsteňa, ktorý nosím. Pretože jeho mamina má doma nejaké a nosiť ich nebude, takže by mi nejaké chcela podarovať, len nevie velkosť.

Potom mal také pripomienky typu "určite nezabudneš na tieto vianoce", keď sme prišli k našim, tak si ich hned zavolal aj so svojou maminou, ale ja som musela ostať v inej miestnosti. 

Takže som začala tušiť, že asi sa chystá na velký krok. Nechcem aby to vyznelo, žeby som nedočkavo nato čakala, kedy to už príde alebo bola domýšlavá, len nič iné z tých to "indícií" mi už nevychádzalo.

A ako som spomenula, že pri večeri nemusíme sedieť v gala. Tak po rozbaľovaní darčekov sa priateľ zobral prezliecť do trička a riflí. (úprimne, kto by sa plný po večeri šiel dobrovolne prezliecť do riflí s opaskom?) 

Keď som sa ho opýtala, čo tak zrazu sa prezliekol, tak že čoskoro sa to dozviem. 

Tak si to rovno ku mne na kráčal s tým, že s riflí vytiahol červenú samatovú krabičku v tvare srdiečka a kľakol si predo mňa. Stým, že mi vyznal city, že nás vzťah chce posunuť o ďalší krok. 

                                                                        "Vezmeš si ma" ? 

I keď som to čakala, tušila tak ma toto gesto, otázka prekvapila. Samozrejme, že som odpovedala áno. 

Mám to natočené, pretože samozrejme sme chceli nejakú spomienku. Táto spomienka bude súkromná a nechcem ju nikde publikovať. 

 

13.1. budeme mať 3 výročie, máme už pol roka rezervaciu v reštaurácií. Povodne to chcel urobiť tam. Keby som si mohla vybrať, kde by som chcela, aby ma požiadal o ruku určite by som si vybrala v kruhu rodiny, ako to urobil.

 Predstava, že sme v reštaurácií a on si tam kľakne, okolo sediaci by na nás pozerali, cítila by som sa dosť nepríjemne. Ako zlá scéna s filmu, kedy každý na vás pozerá a čaká čo poviete. 

Keď sme sa bavili, čo tak zrazu prišiel s touto otázkou, tak dospel k nej počas týždenného pobytu na Morave u maminy. 

Nemá vlastne načo čakať, tak sa rozhodol zájsť do zlatníctva kúpiť prsteň a v kruhu rodiny požiadať o ruku. 

Na SVK som odchádzala sama zo statusom zadaná - priateľ, vrátila sa s priateľom (vlastne) zo snúbencom.