Vrátiť sa na začiatok

                     Ahoj!  

      

V prvom rade sa vám chcem ospravldlňiť za moju dlhšiu absenciu. 

Moj posledný článok bol o tom, že som sa lúčila - končila v práci. 

Medzi tým som si užila chvíľu doma na slovensku s maminou, ocino pracuje v Rakúsku. Bolo fajn byť doma v kľude a mať čas na seba a na maminu s ktorou som veľmi málo. 

Konečne som si vybavila aj potrebných doktorov, ten čas keď som bola na SVK bolo čerstvo po dušičkách. 

V Prahe to veľmi neprežívajú, my na SVK áno. Preto sme si spravili s maminou výlet na hroby, na ktoré sa bežne nedostane. Je to taká naša tradícia - rituál, ktorý mám rada a neodmysliteľne k tomu to obdobiu patrí. 

Po návratu do Prahy sa mi začali znova pracovné povinosti. 

Musím povedať, že prvý dojem z novej práce je zvláštny, zmiešaný ale rozhodne domov chodím s pocitom spokojnosti a bez nejakej frustrácie. 

Kolegovia ma prijali mile, vážne som mala z nich príjemný pocit. I moj šéf posobil na mňa príjemne, vyžaroval rešpekt ale zároveň  nebudil strach, žeby som nemohla za ním prísť keby som mala nejaký problém či nápad na niečo nové. 

A to ma asi najviac dostalo. Je otvorený možnostiam, novým veciam a naslouchá svojím kolegom. Sám priznal, že ako je

 niekoľko rokov na tom to poste a v tejto práci, tak nastala "pracovná slepota" a bol by rád za nový vietor. 

Ďalšia vec, čo bola pre mňa príjemná reakcia. Tak bolo, že bohužial v skušobnom dobe som objednaná k Dr. (nemalo by sa, alebo nemajú to radi zamestnávatelia) a zda bude stým problém. 

Jeho reakcia bola a prečo by mal byť ? Proste máte Dr., v poriadku zoberiete si priepustku a potom, keď budete vybavená a schopná, vrátite sa. 

Z minulej práce som takýto normálny prístup nezažila. 

Viac menej sú tu samý chlapi a mám 2 kolegyňe, mne osobne to neprekáža. Kolegyne sa mi to snažia všetko polopate vysvetliť. 

Práca oproti minulej je úplne pohoda, fyzicky žiadna námaha, psychicky podstate chodím tiež domov odpočatá. 

Len mám trochu hlavu ako balón s toľkých informácií naraz. Niekedy ma prepadne pocit, že toľko vecí sa ani nedá zapamatať. 

Je to fakt osobná výzva, človek ktorý 7 rokov vedel presne čo má robiť, púšťal autopilota, zaúčal ľúdí je práve na druhej strane. 

Hovorí sa, že človek sa naučí najlepšie plávať keď je hodený do vody. Také niečo sa stalo aj mne práve teraz. 

Mám síce dve kolegyne, ktoré sa snažia ma zaučiť ale spoliehali sa najme na tú ktorá končí a ja som na miesto nej nastúpila. 

Najskor mala dovolenku a teraz je chorá, ktovie do kedy... 

Kolegyne ktoré sa na ňu spoliehali, že ona ma presne zaučí čo a ako sa správne robí, tu nie je. 

A tieto dve sa striedajú medzi sebou a čerpajú dovolenku, ktorú mali schválenú ešte predtým ako som nastúpila. Takže hodená do vody, tým že tu zostávam sama do večera a musím si pomoct sama. 

Spolahnutie je práve na chalanov, ktorý ochotne radi pomožu. Lenže ako nie som nato zvyknutá, že mám byť na niekom "závislá" a chodiť sa pýtať čo a ako, tak si sama sebe leziem na nervy. 

Viem, že som tu krátko a je to normálne, že ešte sa úplne neorientujem v tom, čo sa odo mňa časom očakáva. Ale viete, pocitov sa človek ťažko zbavuje. 

               Aký ste mali vy pocit z novej práce ?