Čokoľvek by som urobila, nebolo by to správne

 

Vo pred ospravedlňujem, za moju neprítomnosť. Mala som dovolenku. 

Aspoň som v ňu dúfala, plánovala. Všetko bolo inak, všetko bolo špatne. 

Mala som odísť s priateľom na dovolenku, do Viedne na koncert Eda Sheerana, pozrieť sa na maják - Neusieler See a užiť si domov - SVK.

Bohužiaľ nič s toho nebolo, tak ako malo byť. 

Deň odchodu, na miesto smer diaľnica bol smer nemocnica. Priateľ sa síce pár dní sťažoval na bolesť brucha, ale nikam nešiel. Hovoril si to nejak zvládnem tie 2 dni a potom pôjdeme preč. 

Nevydržal to a museli sme už ísť k Dr., tam mu povedali že má zápal hrubého čreva, takže Dr. neodporúča cestu a nasadil mu ATB. Z dovolenky sa stala rázom nemocenská.  

A teraz nastala otázka, čo teraz?! 

Bolo to dosť ťažké a vnútorne asi akokoľvek by sa človek rozhodol bolo by to špatne, nikto by nebol spokojný. Ostať, tak by boli smutní rodičia ktorých som nevidela niekoľko mesiacov. Odísť, bol by na tom špatne priateľ, ktorému je zle. 

Bola som ako medzi dvoma kameňmi, ktoré ma s každej strany mačkali viac a viac. 

Neviem ako by ste sa rozhodli vy, možno teraz keď to niekto z vás číta si povie že som sa zachovala zle, že som sebecká, egoistická apd. 

Poviem vám nemala som radosť s toho rozhodnutia, asi zo žiadneho by som nemala. 

Rozhodla som sa odísť za rodičmi, plus bolo dlhodobo v pláne preventívna kontrola auta po roku. 

Áno, do Viedne som odišla s maminou. Tiež miluje Eda a nikdy ho nevidela na živo. Tiež si zaslúžila oddych, odreagovanie od prostredia kde je. Skoro 2 roky nikde nebola, mala za sebou aj vážne operácie. Tak si hovorím, mohla by si to užiť. 

Neužili sme si to ani jedna, pretože priateľ mi to dával strašne za vinu, vyčítal mi to po všetkých smeroch. Plus keď chlap je chorý a hladný niekoľko dní, pretože nemohol nič jesť, tak si viete predstaviť o to viac, aké to boli "príjemné" rozhovory, správy.

Vrátiť sa hneď späť nebolo tak jednoduché, bývam v malom meste kde autobus do Prahy síce chodí ale len raz za deň. Keď si človek nekúpi lístok minimálne týždeň dopredu, tak má jednoducho smolu. 

V pondelok mal priateľ narodeniny, to som rozhodne chcela sním byť. 

Bola som, síce nie od rána ale podarilo sa mi s rodičmi prísť do Prahy. Strávili sme tam pár dní a potom v piatok späť na SVK, kvôli autu.  V nedeľu zas späť do Prahy a v pondelok už obaja do práce. 

Cca 2 týždne ubehli neviem ani ako, v plači, v strese, v nervoch, hádkach, výčitkách... 

Hovorí sa, že niečo zlé je na niečo dobré. 

Povedali sme si úprimne od srdca čo si o sebe navzájom myslíme, čo nás trápi, štve a zhodli sme sa že musíme obaja zapracovať na sebe a na nás. 

Veci, ktoré ma trápili a štvali na ňom, na našom vzťahu som priebežne hovorila na hlas. 

Ale nebola žiadna reakcia, spätná väzba. 

Mrzí ma, že to muselo zájsť tak ďaleko. Kedy človek premýšľa, že či to má zmysel pokračovať. 

Samozrejme nie je nič zaliate slnkom, každý vzťah má svoje chyby a krízy len som nečakala, že tá naša príde tak skoro, skôr som to očakávala po 3-5 rokoch, nie po 2. 

I keď ma niekedy štve, poviem vám vždy sa k nemu rada vrátim. Do našej bublinky a jeho náručia. 

Ps. Mrzí ma všetko čo sa stalo