Nikdy som nečakala, že niečo také zažijem

Nechcela som sa k tomu vyjadrovať, ale použila som iné slová

---

Nechcela som o tom písať s toho dovodu, že kam koľvek sa človek pohned sype sa to naň ho zo všetkých strán.

Myslím si, že človek to nemože ani nedokáže ignorovať čo sa okolo neho deje, ale prečo by som vás mala deptat s negatívnimi vecami ešte aj tu na blogu?

Blog je venovaný práve tomu, aby človek na chvílu vypol a myslel na niečo iné. I presto všetko pár slov mám k tomu,viem že je to hrozné ja žijem v Prahe a keď si pozriem aká je teď a aká bola ešte do nedávna chce sa mi plakať.

Normálne uvažujem, že čo je horšie či vojna kedy ste vedeli že nič nemáte a pride si to pre vás priamo alebo dnešná doba, kedy máte vymoženosti ako tv-net a potraviny, ale neviete odkial to príde a kedy a nie je /zatiaľ/ tomu úniku,keď vás to dostane ...

Jedného dňa sme sa zobudili, vírus bol tu a všetko sa zmenilo.
Vírus začal ovládať svet a náš život.
Vytráca sa smiech, objatia a bozky sa stali nebezpečnými zbraňami.
Nedostatok základných vecí odhaľuje našu sebeckosť.
Sme až tak sebeckí, že hovoríme "žiaden problém, tento vírus berie len starých ľudí", ako keby sme nemali rodičov, starých rodičov, priateľov, susedov, alebo akoby nám nič nehrozilo.
Zrazu sa začalo rozhodovať, kto sa bude zachraňovať, kto sa nechá žiť.
Áno, existuje strach.
Áno, existuje izolácia.
Áno, existujú šialené nákupy.
Áno, existuje choroba.
Áno, existuje dokonca smrť.
Hovorí sa však, že vo Wu-chane po toľkých rokoch hluku môžete počuť vtáky opäť spievať.
Hovorí sa, že po niekoľkých týždňoch obloha už nie je plná smogu, ale je modrá a jasná.
Hovorí sa, že v prázdnych uliciach Talianska, ľudia spievajú zo svojich domov a balkónov, aby tí, ktorí sú sami, počuli hlasy rodín okolo nich.
Hovorí sa, že niektoré reštaurácie na západe ponúkajú bezplatné jedlo a donášku domov.
Ú nás začali ľudia šiť rúška a začali ich darovať tým, ktorí ich nemajú.
Ľudia sa začali zaujímať o ľudí, ktorí sú sami doma a robia im nákupy.
Na celom svete ľudia spomaľujú a reagujú na to, čo sa okolo nich deje.
Ľudia na celom svete sa prebúdzajú do novej reality a na svojich susedov pozerajú novým spôsobom.
Akí veľkí sme a akú malú kontrolu nad všetkým máme.
Na čom skutočne záleží, je... LÁSKA.
Áno, existuje strach ... ale nesmie existovať žiadna nenávisť.
Áno, existuje izolácia ... ale nemusí byť samota.
Áno, existujú šialené nákupy ... ale nemusí existovať sebectvo.
Áno, existuje choroba ... ale nesmie existovať choroba duše.
Áno, existuje dokonca smrť ... ale vždy môže dôjsť k znovuzrodeniu lásky.
Zobuďte sa a vyberte si, ako žiť.
Vtáky opäť spievajú, obloha sa čistí, prichádza jar a my sme vždy obklopení láskou.
Otvorte okná svojej duše, aj keď nemôžete kráčať po prázdnej ulici, spievajte a žite ....

Niekedy musíme niečo stratiť, aby sme si uvedomili, čo skutočne máme, aby sme si začali vážiť to, čo za to stojí.
Až keď strácame, spoznávame skutočnú hodnotu, či už vecí, ale hlavne ľudí.
Teraz si začíname vážiť všetkých blízkych oveľa viac.
Vážime si aj čas, ktorý s nimi trávime.
Prechádzky po lese, alebo kdekoľvek inde.
Začíname si vážiť stretnutia s priateľmi.
Spoločné zážitky, smiech, opekačky...
Začíname si vážiť viac času s rodinou.
Spoznávame hodnotu bozkov, pohladení, objatí, akýchkoľvek prejavov lásky.
Čohokoľvek, čo nás núti žiť.
Začíname si vážiť všetky tie veci, ktoré sa zdajú byť zanedbateľné, ale ktoré sú naozaj veľmi dôležité.
Vyzerajú možno hlúpo a možno sme o nich nikdy nepremýšľali, ale keď ich nemôžeme dávať, keď ich nedostávame, tak si uvedomujeme, ako ich potrebujeme.
Hovorí sa, že sa máme vždy pozerať na svetlú stránku vecí.
A z toho vychádza skutočnosť, že sa učíme vážiť si všetko oveľa viac.
A začíname si uvedomovať, že príde deň, keď to všetko skončí a tak sa snažíme toho, čo najviac využiť, pretože to, čo je všedné a obyčajné, je vlastne výnimočné a nádherné ....

Snívam o tej chvíli.
Predstavujem si ten deň, keď oznámia, že to už skončilo.
Myslím na toľko vecí, ktoré budem môcť urobiť, ale viem, že sa rozhodnem urobiť to podstatné, čo potrebujem.
Pôjdem za svojou rodinou, za svojimi priateľmi a rozdám tisíce bozkov a objatí, konečne bez strachu, v bezpečí.
Budem kráčať tak dlho, až ma budú bolieť nohy.
Sadnem si na terasu a dám si pivo, alebo víno.
A nechám toto všetko za sebou.
Všetok ten strach, ktorý ma učí vážiť si všetko, čo som považoval za samozrejmé.
Uvedomenie si, že chvíľa dokáže život radikálne zmeniť.

Všetci potrebujeme aj okamihy temnoty, aby sme rozpoznali a vážili si, čo v našich životoch žiari.Prešlo len pár dní a všetci sa cítime vyčerpaní, ohromení tým, čo sa deje.
Každý deň čelíme nebezpečenstvu v podobe nákazy a rôznym krízam v živote.
Jediná vec, ktorú môžeme my všetci svetu ponúknuť, je láskavosť.
Bez ohľadu na naše rozdiely si môžeme zvoliť spolupatričnosť a ľudskosť.
Nevieme, čo nám zajtrajšok prinesie.
Ďakujeme všetkým ľuďom, ktorí nám nebojácne pomáhajú, či už sú to lekári, sestričky, záchranári, policajti, hasiči, predavačky, vodiči autobusov, zásobovacích áut, pekári, mliekari, železničiari, poštárky....tých povolaní, ktoré udržujú krajinu a nás pri živote je veľmi veľa.
Dávajú nám vedieť, že v tom nie sme sami, že čelíme tomu všetkému spolu.
Oni sú tí, ktorí sú v prvej línii.
A tí, ktorí sú teraz doma, tiež majú možnosť prispieť k tomu, aby sme to všetci zvládli.
Predovšetkým sa o seba vždy dobre starajte.
Staráte sa tým aj o ostatných, keď sa o seba dobre staráte.