Každý z nás zažil problémy pri cestovaní.
Cestovanie by malo byť pohodové a dobrodružné. Niekedy je to až moc dobrodružné zdvihne nám to tep,adrenalín a vyvetrá poriadne peniaze s kapes. I v obyčajnej prímestkej MHD môžme čo to zažiť, vidieť.
Pár ľudí mi povedalo svoje TOP zážitky s cestovania.
Najlepšie bolo asi že som si kúpila letenku namiesto septembra na október. Prídem do Viedne na letisko.. Na letisku, že október .. Mohla som sa vracať s 50 kilovou batožinou. Presmerovaná letenka za 350 e. A šup nemala som. Vlastne mala,volám bývalému že prekvapenie. Zobral ma domov a tam cudzia pani. Tak som sa vracala s tým istým nevybalenym kufrom naspäť home. Ďalej som sa vyhla dvom útokom.jeden v Bruseli a druhý v Paríži. Postretavala som všelijaké osobnosti, pri lete z Burgasu sme skoro padli. Z Ríma mi presmerovaní kufor do Londýna namiesto Bratislavy.
Mne sa stalo také milé v Palerme. Išli sme celá rodina mestským busom a zrazu začal jeden mladý chlap spievať...hlasno, oduševnene a veľmi pekne. Mne to bolo trápne, nezvyknutá, tak som sa celú cestu pozerala von. Keď sme vystúpili, mamina mi hovorí, že som sa mohla na neho aspoň usmiať, že celý čas spieval pre mňa.
Keď som šiel domov busom zo strednej mohol byť asi december a mrzlo, bolo zasnežené..Medzi dedinami bolo auto v priekope a stali sme- Za nedlho prišli cestari a povedali že "ideme ďalej nefunguje nám rozhadzovač soli (a štrku), Ale keď chcete tak môzete vyliesť hore a rozhadzovať. My frajeri s bratrancom sme chytili lopaty vyliezli na auto a rychlosťou asi 5-10 km za hodinu sme rozhadzovali a párkrát sme trafili auta čo stáli ale vodiči to ignorovali .Prišli sme z dediny, vzali veci z busu a poďakovali nám.
Raz zo školy sme išli na výlet vlakom, v zákrute odpadli dvere z vlaku.
Išli sme partia na Splav, čo to sme už mali v sebe. Bolo nám veselo a spievali sme hlasnejšie ako sme si mysleli. Šofér nám hovorí, že či by sme sa nemohli utíšiť. Kamarát nato mu hovorí : KEĎ SA TI NEPÁČI, MôŽEŠ SI VYSTÚPIŤ. Našťastie si nikto nemusel vystúpiť a došli sme v poriadku domov.
Úplne prázdny BUS, sedela som tam iba ja. Nastúpila asi tak 40+ ročná žena, volnych asi ďalších 25 miest a ona si sadla rovno veďla mňa.
Keď vystúpite o 4:30 ráno vo svojom meste po 8 mesiacoch, nahučí na vás šofér ani sa nič nepýta len to na vás pustí a ešte vám aj zabudne dať váš kufor, čo je tak rozhorčený. Vtedy vás len napadne " home sweet home "
Keď som bola na WC v lietadle, konečne si sadnete a poviete si klud a sama. V tom sa ozve aby ste sa vrátili na svoje miesto, že prelietavame nad turbulenciami. Tak chvílu stojíte na WC a čakáte na tie tubrulencie, tie buď neboli alebo ste ich necítili. Už ani na toaletu nepotrebujete, lebo sa to zarazilo. Vrátite sa na svoje miesto a poviete si " dobre, tak si ešte trochu pospím" a v tom počujete : Za 10 min. pristávame.
Sedím si len tak v MHD ku mne príde chlapík (pomyslím si, asi sa chce opýtať na čas) a hneď s fleku : nedáš číslo? Žeby sme niekedy šli na kafe.
Pani ktorá mi zaspala na ramene, štuchla som ju na jej stranu. Chvíľu tam vydržala a znova si položila hlavu na moje rameno. Našťastie neslintala, ale potom som ju musela zobudiť, že tak to by to nešlo. Čakalo ma ešte 5.5 hod. cesty.
Keď si dám sluchátka do uší a čítam knihy, som myslela že je to jasný signál toho, že s nikým nemám potrebu komunikovať. Jedna pani asi tento jasný signál nepoznala a ignorovala ho. Začala mi hovoriť celý svoj chorobopis so životopisom.
Počas dlhej cesty si bus urobil pauzu na WC , oznámil čas odchodu ja som ho brala na vedomie. Ale ako boli neskutočné fronty a nik ma nechcel pustiť skôr som skoro zmeškala bus. Bežala som o dušu cez celé nákupné centrum (ktoré som ani nepoznala), dobehla do busu keď sa už pohol smerom na odchod. V buse som mala veškeré svoje veci, našťastie spolusediaca povedala šoférovi, že chýbam.
Pán sediaci vedľa mňa, ktorý neskutočne veľmi chrápal a nepoohli ani vypeckované slúchatka.
Skoro zmeškané lietadlo, kôli tomu že na kontrole kufrov nevedeli nájsť čo im vadilo na RTG. Potom zistili že to bolo boli malé aperitívy v tých malých darčekových flaštičkách.
Prvý krát som šla do Budapešte sama, prvý krát som vtedy aj cestovala metrom. Maďarsky neviem vôbec nič, anglicky málo a iný jazyk okrem svojho už neovládam. Vedela som, že niekde sa majú kupovať lístky na metro-mhd, ale nikde som nevedela nájsť mašinku a opýtať sa niekoho pre mňa bol len zlý sen. Tak som to rizkla a šla na čierno, mala som šťastie nikto ma nechytil a ja som sa dostala tam, kam som potrebovala.
Išla som po jednej party veľmi neskoro, alebo veľmi skoro domov (4 ráno), bola som neskutočne hladná i smädná.Hovorím si to vydržím je to len hodinka cesty domov. Z hodinky sa stali 4, pretože sa pokazili bus a náhradna doprava nevedela prísť skôr. Okrem toho, že som bola hladná,smädná a unavená mi bola aj zima, lebo bol už končiaci sa November a ja som na sebe nemala veľa hrubých vrstiev. Najhoršie moje muka.
Aké sú vaše zážitky s ciest? MHD, vlaky, busy, lietadla či lode podelte sa o ne.
Komentáre
Zverejnenie komentára