Aké by to bolo pokračovať tam, kde ste kedy si skončili?

Premýšlali ste niekedy nadtým aké by to bolo pokračovať tam, kde ste kedy si skončili ?

---

Je jedno či sa to týka nejakej nedokončenej činnosti alebo vzťahov. Zameriam sa skôr na tie vzťaky, kamarátske, známosti či partneské.

Premýšlali ste niekedy nadtým, aké by to bolo keby ste skúšali pokračovať tam kde ste skončili? Bolo by to rovnaké alebo úplne iné či vôbec by sa dalo pokračovať v niečom?

Za život stretneme veľmi veľa ľudí, ktorý nás ovplyvnia rôznymi smermi. Možno že niektorých sa ťažko vzdávame, alebo len nám chýba jeho spoločnosť, jeho názory, jeho hlas, jeho humor, ten pocit aký sme pri tom človeku mali či on celý samotný.

Ja som asi ten typ človeka,ktorý sa niekedy ťažko niekoho vzdáva. Sami to určite poznáte, máte napr. na FB niekoľko ľudí v "priateľstve", ale vlastne si ani snimi nepíšete, boh vie prečo?

Ale kedy si ste si písali aj do rána bieleho, vidíte ho že svieti na zeleno ale nič viac. Prejde najskôr pár dní, týždňov, mesiacov alebo aj rok. Potom nastáva otázka, čo keby som mu napísala len tak nezáväzne ako sa darí? Aká by bola reakcia, bol by to ako predtým? A aká by bola vaša reakcia, keby sa vám niekto takto ozval? Boli by ste radi, alebo by ste boli radšej keby to bolo v tichej zóne?

Moja reakcia by bola, že by som bola síce prekvapená ale nemala by som problém sa s tým človekom baviť.

Vlastne niečo také to sa mi stalo, bola som zato rada. Znova vidieť toho človeka, rozprávať sa sním (videochat) bolo príjemné. Zistíte, že niektoré veci sa zmenili a niektoré nie. Nič vám nevadí, čo sa zmenilo a ste stým v pohode. A možno že sa cítite aj lepšie, lebo vy ste v pohode a zistíte že aj tomu druhému sa darí a je to vše ok.

Ďalší prípad bol, že som nezáväzne napísala ako sa darí..? Komunikácia bola ako kedysi, ale uvedomila som si že kam to smeruje chce iba jeden z nás, ale i presto som bola rada za komunikaci a vedela som, že mám na vrch a to mne stačilo.

Naučila som sa vyjadrovať trochu ostrejšie ako kedysi a tiež sa snažím povedať na hlas presne to čo si myslím, alebo to čo cítim. Áno, je to risk že buď vás ľudia nebudú mať radi, nepochopia vás a v tom lepšom prípade nebudú mať žiaden proti argument.

Preto, keď som sa ozvala človeku s ktorým kedy si to písanie-bavenie bolo skvelé a iba on vie čo sa stalo, že už to nie je.

Sprvu vyzeralo, že by to šlo ako kedysi počase ste zistili, že bohužial nie (vždy sú nato dvaja) a tak bez okolkov som sa ho opýtala CHCEŠ SA VôBEC SO MNOU BAVIŤ, ALEBO SA STALO NIEČO ŽE SA TAKTO ODMERANE SOMNOU BAVÍŠ ? Áno, som si vedomá, že nikdy by som nedostala na túto otázku ozajstnú odpoveď. Pretože ľudia machrujú len, keď nie su postavený pred hotovú vec. Iba 0,1% má gule ti povedať na rovinu čo chce. Tí majú u mňa HIGH FIVE.

Existujú aj prípady, ktoré končia pozitívne a pokračujete tam kde ste skončili, zaspomínate a môže vás to utužiť ešte viac.

Záver asi tohto všetkého je NEBOJTE SA OZVAŤ NIEKOMU, KTO VÁM CHÝBA Z HOC JAKÉHO DôVODU, MOŽNO TO NESKONČÍ VŽDY TAK AKO BY STE CHCELI,ALE PREČO TO NESKÚSIŤ? NIČ NESTRATÍTE , MOŽNO NIEČO ZÍSKATE ...