Nikdy sa nepoučím, alebo milujem maléry?
Možno že by som bola tak naivná? A možno všetko dokopy. To že na svete je neskutočné množstvo ľudí - mužov dáva zároveň skvelý výber nato, kto vám znova zlomí srdce alebo spoznáte
niečo, čo doposiaľ ste nespoznali.
Myslela som, si že ten "posledný" dal svoju laťku osobnosti vysoko, omyl! Ty si ju dal ešte vyššie, priam o level!
Keď sa spatne pozriem na moje známosti, nikdy tam nebolo nič normálne ani len náznak. Tak si vravím, čím to tak možem priťahovať. Hovorí sa vrana k vrane sadá, ale neverím tomu že v jednej osobe by sa skrýval blázon-psychopat-workoholik-slniečkár-podivín-introvert. Alebo áno? Ďalší príbeh o stretnutí dievčaťa a chlapca a zničení.
Nikdy by som si nemyslela, že by som si mohla začať s niekym ako si ty, tak mladším a odlišným. No zároveň si si ma niečim podmanil. A to ma štvalo, lebo som vedela že sa zas rútim do prúseru, ktorý neskončí dobre. Samozrejme, že som mala pravdu.
Ale je ťažké niečomu odolať, čo vás tak láka i s rizikom, že to dopadne presne ako predpokladáte. Presne som ti povedala ako to celé dopadne, ty si povedal že nie. Prečo mám pocit, že si to vedel tiež ale i tak si to chcel. Že si to mal krásne celé premyslené. A pritom sa mi páčilo ako sa to celé začalo a v akom duchu sa to nieslo. Nie, my sme to museli pokaziť. A teraz? Teraz sú len staré konverzácie, spomienky tak živé že sa z nich budím celá zmatená či to bol sen alebo realita.
A ty? Ty si sa zmenil na novodobý trend zvaný "ghosting" a ja neviem ani prečo, zrejme sa to ani nikdy už nedozviem.
Hovoril si aký si úprimný, ale teraz nemáš odvahu na nič.
Vedel si o mojich slabosťiach a i presto si urobil presne to, čo by mi mohlo ublížiť. Možno vedome alebo nie, to na veci nič nemení, že si to urobil.
Mohli sme obaja hrať tvoju hru, ale ty si ju ukončil skôr ako si mi dal vôbec šancu začať hrať. A mne zostal po tebe pekný bordel v hlave, keď som po dlhej dobe mala konečne všetko upratané. ĎAKUJEM ti zato! Teraz môžem začať odznova.
Je to o osude alebo o mojej vôli osud zmeniť? Veľa otázok, menej odpovedí. Zodpovednosť nie je to, čoho sa práve bojím. Vieš, ako sme sa smiali, a teraz sme apatický? Skeptici mi tvrdili, že tak to končí vždycky. Načo byť, ale romantik keď to má rovnaký koniec. A každé ďalšie predstavenie je ten samí koncert. Je to zvláštna chvíľa, keď srdce dobre vie, že nie je žiadne nabudúce. Hlava to priznať nevie... Cítim ťa pod kožou, nemôžem odpustiť, prečo si to zničil.
On:Dáme si drink
Ja: Ďakujem, nie
On: Tu máš číslo, dám ti všetko, čo chceš
Ja: Nebudem liek na tvoje prázdno
On: Čo keby sa pri tom zhaslo
Čím viac hovoríš rozhodne nie, tým viac máš pocit, že potom ide. Spoznala som veci, čo nechcela som spoznať. Osoby, o ľuďoch citová púšť. Bahnom sa prechádzajú tuho, vidáváš také, bezchybne vie v tom plávať. Ostatní to nechápu, nie každé ovocie čo sa ti naskytne, musíš zjesť. Je ľahké ochutnať čo sa ti ponúka,ťažšie je odmietnuť, zachovať pokoj. Potom čo dôjde na lámanie chleba, stiahnu svoj chvost, strážia si svoje. Stačí tak málo a prídeš o všetko.
V tom ako sa tváriš, si skvelý. Mám pocit, že niečo len hráme. A nikto z nás nevie, čo robiť ďalej.
Rozprávaj, zlatko, čo mám s tým robiť? Vieš v tom chodiť, si skvelý.
Vraj žiješ len raz a nehodláš čakať. V tom ako si prázdny, si skvelý. Nejde zraniť, čo v sebe nič nemá. Takže si tvrdý chalan,akože fakt drsný chlapec. Týpek, ktorý nemá nikdy dosť. Páči sa mi, keď preberáš kontrolu aj keď vieš, že ma nevlastníš, nechám ťa hrať tú rolu. Dávam ti to, o čo ma prosíš. Dávam ti to, čo hovoríš, že potrebujem. Nechcem žiadne vyrovnané skóre,chcem len, aby si ma oslobodil. Čo ťa robí istým, že si všetko, čo potrebujem? Zabudni na to,keď vyjdeš z dverí a zanecháš ma roztrhanú. Učíš ma ako bez toho žiť. Znudená, som tak znudená.
Nemôžem ti dať, čo v sebe nemám. A ty čakáš ďalej, že príde zmena. A zmiznú tie tiene, možno sa mýlim, všetko to môžeme mať. Niekedy prídem ja, a niekedy ty.
Nie je to zvláštne, že si ma kedysi poznal? Všetky vzostupy a pády a všetko medzi tým a teraz ma vidíš a povieš len "čau"(a ani to nie) Nie je to divné, že si ma videl nahú?
A ja jednoducho nemôžem uveriť, že sme sa z cudzích ľudí stali milenci a potom sa zase odcudzili počas jediného života.Teraz už zostávajú len spomienky. Správame sa, ako by sme sa nikdy nepoznali. Predstierame, že sme skrátka zabudli že sme bývali milenci. A nezostalo nám už nič než zdvorilostné frázy, patrila mi každá piaď tvojej kože. Nie je miesto, kam by si nepoložil svoje ruky.
Snažíme sa vášňou vyplniť svoje krátke životy. Sú to spomienky, čo pália a čo nejde vrátiť, čas sa kráti. Život ide, potom tma a nič. Schovaj tie komédie, nie je prečo si klamať.
Nie je zlé priznať si, že spolu chceme len spať. Čo som opustila, márne hľadám znova. Nebudeš posledný a nebol si ani prvý. To je ta katarze. Niekedy mám v sebe tolko emocií, že sa môžem do nich ponoriť a plávať v nich. Chcela by som veriť svetu, ono to tak lahko nejde. Chcela by som sa ťa opýtať, ako si mohol byť tak nad vecou? Rada by som vedela, ako si natom ty.
Nejde to zastaviť, nejde to potlačiť, nejde s tým urobiť nič.Zo sna na tvrdú zem, boli to sekundy.Cesta, ktorú poznáš. Bola som priateľ, bola som milenec z nás dvoch slabší hráč. Robíme, že nemáme žiadne city. Prúsery, obaja teraz chápeme dobre, boli, a budú tam vždy. Tvoj obraz sa rozpíja, je to tak lepšie.
V každom tvojom malom geste som hľadala znamenia, či mám vôbec šancu alebo mám odísť. Zažívam stavy, z ktorých sa nie je ľahké vracať. Prepáč, že s tebou o niektorých veciach nehovorím. Možno ťa nechcem trápiť, možno to neviem.
Nauč ma to zmiznúť. On je v poriadku, Ona je zlomená.
Som sama, spomínam , sledujem tvoje stopy. V dave ťa hladám i keď nechcem. Neviem ako ti zdeliť, že mi chýbaš. Neviem ako ti zdeliť, že ma to trápi. Donekonečna riešim, čo je dávno zanami. Áno, velmi dobre viem , že ma majú zablázna.
Príbehy začínajú a často nečakane.Je ťažké niečo strácať bez toho aby si vedel prečo sa to vlastne deje, postav sa k tomu čelom.Tá skutočnosť nás desí, drví nás ako vesmír, pochybnosť je vec, ktorú nikto nikdy nezmyl a tak sa pýtame: Sú tie city pravda? Alebo klamú? Klamú už svojou podstatou, podstatou ilúzie z ktorej hráme na divadle tieňa, keď je to v poriadku, prečo o tom práve píšem?
Povedala som stop a začnem odznova. Deja vu, iný mesto, ulica, stále tie rovnaké emócie. Niekedy mám pocit, že to bol iba sen. Možno to príde, ja budem vďačná za príbeh, čo som mohla písať. A až to dopíšem, pochopím na tvrdo, že už to jednoducho nejde.
Komentáre
Zverejnenie komentára