Bad Day, Bad Thoughts, Dark Side ...

Každý z nás má tie blbé rána, alebo dni kedy by najradšej zastrel závesy a prespal celý deň.

---

Nikoho nevidel, s nikým sa nebavil. Samozrejme, že sa takým to dňom nevyhneme, ale prežijeme ich. Pripravíme sa na tie lešpie dni, ktoré si pre nás život prichystal.

V poslednom období mi veľa ľudí vyčíta, že nemám na nich čas, že sa im nevenujem. Ale viete čo ? Prestalo ma baviť si písať s ľudmi (myslím to všeobecne), rada si prečítam ich správy ale nerada už odpisujem.

Nechce sa mi a priam nemám chuť chodiť niekam von, von na párty, alebo len von si sadnúť na drink. Dokonca nemám chuť ani chodiť do mesta do obchodov, či nakúpiť si potraviny. Nebola som v obchode asi 2 týždne (vlastne ani nič nepotrebujem, som dobrá v improvizácií).

Jedine kam chodím, pretože musím je práca. Okrem hlavnej práce mám brigádu, niekedy som na brigáde 2-3 do týždňa, takže pracujem 4-5 dní v týždni. S toho pracujem v sociálnych službách, moja smena je 12 hodinová. Takže prepáčte všetci, že nemám chuť s vami komunikovať a nikam chodiť.

Okrem toho som sa rozhodla chodiť do fitka, takže zas ďalší ľudia. Už mám voči ľudom asi averziu a som rada, keď som doma zavretá, zabalená do paplóna a pozerám seriály.

Okrem toho už dlhšiu dobu pociťujem, že na povrch sa derie moja DARK SIDE... Neviem to presne vysvetliť, ale mám pocit, že moja dobrá milá stránka na ktorú sú ľudia v mojom okolí zvyknutí odchádza na dovolenku.

Všímam si sama na sebe, že som viac protivnejšia, drzejšia na ľudí, menej trpezlivá, výbušná, provokatívna, temnejšia i štýl hudby sa od popíku zmenil k punku-rocku...

Filmy-seriály čím viac psycho a temné, tým lepšie. Čakám na ten okamih, kto škrtne poslednou zápalkou a ja úplne buchnem a niekto si to zlízne za všetky tie "roky", čo som bola ako anjelik. Už teraz mi je ľúto toho človeka.

Neviem či je to mojím znamením BLÍŽENCI (2 osoby v 1), alebo sa fakt niečo deje ... Temnejšie myšlienky, niekedy morbídne alebo zvrátené, poznáte to tiež ? Sedíte si v buse so slúchatkami v ušiach, hudbá vám hrá niekedy vnímate text a tupo pozeráte na ľudí okolo seba a myšlienky pracujú... Ale nie toho typu : Hm čo si uvarím, keď prídem domov ? Hm to môže byť zaujímavá kniha, čo číta ten chalan oproti mne...

1. Existujú ťažké dni.
Niekedy nenávidíte ranné vstávanie, niekedy preplačete celú noc do vankúša.
Ale tie dni pominú.
2. Niekedy stačí prijať, že sa necítite dobre.
Zrušte svoje plány, uvarte si to, na čo máte chuť a zostaňte v posteli.
Niekedy je to presne to, čo potrebujete.
3. Nenechajte však vaše pocity prerásť.
Je v poriadku deň, dva nič nerobiť.
Ale nie týždeň.
4. Viem, že som svojim pocitom dovolila prežívať príliš dlho.
Zostala som v posteli, celé dni som nerobila nič.
Až do okamihu, keď som musel vstať.
5. Dokázať opustiť postel, môže byť dôvodom cítiť sa dobre.
Odložiť periny a urobiť si nejaké raňajky.
Len niečo urobiť.
A potom buďte hrdý na seba, pretože ste nečo dokázali urobiť.....aj keď je sú to len raňajky.
6. Nedovolte hnevu, zlostiť sa na seba, keď nič nevykonávate.
Máte na to právo, nič nerobiť.
7. Len sa postarajte o seba.
O svoju myseľ, svoje telo, o všetko, čo ste vy.
A akceptujte fakt, že niekedy to jednoducho nefunguje spôsobom, akým chcete.
8. Neodvrhujte ľudí. Nezanevrite na nich.
Sú tam, aby vám pomohli.
9. Vy ste ten, ktorý po rozpade vzťahu musí pozbierať kúsky.
Ale nie ste sám, aj keď máte pocit, že ste.
10. Niekedy si myslím, že ovládam svoje pocity, ale nie je to pravda.
Prichádzajú a prepuknú nekontrolovane v plnej sile.
Musím to len prijať.
Niekedy sú tie pocity príliš silné a musím urobiť krok späť.
Začať znovu.
Vždy je tu druhá šanca ...

Som preč od svojej rodiny, svojích priateĺov. Áno voláme si, píšeme si ale nie je to ono. Chýba mi ten real kontakt snimi, i tie najmenšie veci, ktoré si človek moc neuvedomuje (kým ich má) mi veľmi chýbajú.

Páčia sa mi objatia, tie silné, ktoré vás nepustia odísť. Tie, kde vaše telo prestane byť len jedným a stáva sa jedným s tým druhým.
Je rozdiel medzi objatím niekoho, kto vás má rád a tým, kto vás miluje.
V prvom môžete dýchať, pustiť sa a ísť domov.
To druhé vám berie dych, nemáte kam ísť, pretože už ste doma ....

Poznáte to keď máte okolo seba ľudí, ktorých máte radi , rozumiete si snimi, kecáte o všetkom možno ale nie je to ono, ako s jednou osobou ? S osobou s ktorou, možte kecať aj 2 hodiny o obale na žuvačky ? Milujem rozhovory, ktoré trvajú hodiny a zároveň vás nenudia a chcete stále kecať s tou osobou... Neznášam nič nehovoriace rozhovory.
Chcem hovoriť o atómoch.
Chcem hovoriť o smrti, aj o význame života.
Chcem hovoriť o mimozemšťanoch a vzdialených galaxiách.
Chcem sa rozprávať o sexe.
Chcem rozhovory o mágii, aj o intelekte.
Chcem sa rozprávať o hudbe, ktorá ťa núti cítiť sa inak.
Chcem rozprávať o pekných spomienkach,
aj klamstvách, ktoré tu boli.
Chcem rozhovory o mojich, aj tvojich chybách.
Chcem rozprávať o tvojich obľúbených vôňach.
Chcem rozprávať o tvojom detstve.
Chcem hovoriť o tom, čo ťa v noci trápi.
Chcem hovoriť o tvojich neistotách, aj obavách.
Mám ráda ľudí s hĺbkou, ktorí hovoria s emóciami a otvorenou mysľou ....

Nie je pravdou, že nás nezaujíma vnútro, myšlienky, minulosť, aj prítomnosť milovanej osoby. Len sa hráme, že to ide mimo nás.
Sme priam nažhavení na to, čo a kto sa okolo osoby, ktorá je v našom strede záujmu, točí.
Len si to nedokážeme priznať.
Prečo?
Veď na tom nie je nič zlé, keď nás to zaujíma.
Nie dobré to začína byť vtedy, keď do vnútorného sveta partnera začneme vstupovať.
Ale, prečo by sme mali?
Pokiaľ máme dostatok dôkazov o tom, že sme stále stredom jeho záujmu, tak je to vlastne nepotrebné.
Iba vtedy sa začíname zaujímať o čas, ktorý venuje niekomu inému, keď cítime jeho nedostatok u nás. Skúste sa zamyslieť.
Riešili ste niekedy nedostatok chleba, keď ste ho mali doma a bol po ruke kedykoľvek?
Aké jednoduché.
Aj lásku, keď máme ,,doma", tak ju väčšinou neriešime.
Berieme ju ako samozrejmosť, patriacu do nášho života.
Nepotrebujeme ju hľadať inde.
Veľakrát si ani neuvedomujeme že tam je.
Berieme to ako normálne, samozrejmé.
Tak otvorme naše oči, srdcia a vnímajme.
Všetky jej prejavy.